Dejiny Rusínov - Ukrajincov v slovenskej historiografii

Michal DANILÁK

Slovenská historiografia by sa podľa nášho názoru mala znovu vrátiť k ponímaniu slovenských dejín a ich koncepcii. Máme na mysli dva rôzne prístupy k ich spracovaniu. Jedným z nich je etnicko-národný prístup, ktorý býva koncentrovane prezentovaný termínom slovenské dejiny ako dejiny Slovákov. Druhý prístup by sme mohli nazvať ako teritoriálny a koncentrovane prezentovaný ako dejiny Slovenska. Kým prvý prístup pri svojej dôslednej aplikácii ponecháva stranou dejiny národnostných menšín na Slovensku, druhý vytvára priestor pre ich zaradenie do syntetického či syntetizujúceho spracovania. Ale ani prvý prístup sa nemohol vyhnúť niektorým závažným otázkam, ktoré súviseli s národnostnými menšinami. Zo starších dejín máme tu na mysli to, čo býva označované ako nemecká kolonizácia, či valašská kolonizácia. Vznik a rozvoj miest na Slovensku, ich sociálna štruktúra v stredoveku, ale aj rozvoj baníctva a také javy ako reformácia a niektoré kultúrne vplyvy bez pochopenia a vysvetlenia úlohy nemeckej menšiny nemožno vedecky spracovať. Podobne otázka doosídľovania severovýchodného Slovenska a úloha rusínskeho elementu v tomto procese patrí k závažným otázkam, podobne ako otázka prílevu maďarskej šľachty a Maďarov v dobe tureckej expanzie, či maďarských úradníkov a ďalších štátnych zamestnancov po rakúsko-maďarskom vyrovnaní. Osobitnou kapitolou sú dejiny Židov a Rómov, ich príchod na Slovensko a začleňovanie do tunajšej society. V plnej sile sa národnostná otázka prejavila po prvej svetovej vojne v súvislosti s vymedzením hraníc Slovenska a etablovaním národnostných menšín, v dobe tragických udalostí rokov 1938 – 1939, ale aj po druhej svetovej vojne. Už tento veľmi stručný a neúplný výpočet niektorých závažných otázok ukazuje na spätosť a previazanosť národnostnej otázky v stredoeurópskom regióne s dejinným vývojom jednotlivých národov. Preto výskum a spracovanie dejín jednotlivých národnostných menšín na Slovensku pokladáme za jednu z dôležitých úloh slovenskej historiografie. Tým nechceme povedať, že doteraz sa v tomto smere nič neurobilo. Naopak, na príklade dejín Rusínov-Ukrajincov chceme ukázať, že slovenská historiografia, aj keď nerovnomerne, venovala pozornosť aj dejinám národnostných menšín na Slovensku. Okrem prác, ktoré sa priamo venujú dejinám národnostných menšín, svedčia o tom aj najrozsiahlejšie Dejiny Slovenska v VI. zväzkoch, ktoré vydalo vydavateľstvo Veda Slovenskej akadémie vied v Bratislave v rokoch 1986 - 1988. Ale aj v nich sa prejavil nejednotný prístup a tak iba v zväzku IV. (od konca 19. stor. do roku 1918) sú venované samostatné podkapitoly politickým snahám a kultúrnemu životu Ukrajincov na východnom Slovensku¹.

Pri výskume a spracovaní dejín Rusínov-Ukrajincov na severovýchodnom Slovensku stretáva sa historik s celým radom problémov, ktorých interpretácia býva u jednotlivých autorov často rozdielna. Hneď na začiatku je to samotné pomenovanie tohoto etnika. Staršie a neadekvátne pomenovania (Uhrorusi, Karpatorusi a pod.) sa už okrem citácií nepoužívajú, ale aj v súčasnosti rôzni autori používajú rôzne pomenovanie. Do začiatku 50. rokov 20. st. sa v historickej spisbe používalo väčšinou pomenovanie Rusíni (v hovorovej reči na východnom Slovensku Rusnáci) a len ojedinele Ukrajinci. Od začiatku 50. rokov sa začalo v prevažnej miere používať pomenovanie Ukrajinci v súvislosti s politickými opatreniami, tzv. ukrajinizáciou. V súčasnosti sa používa pomenovanie Rusíni-Ukrajinci, Rusíni/Ukrajinci, Rusíni, Ukrajinci a autori píšuci ukrajinsky (I. Vanat, A. Kovač) používajú pomenovanie pre toto etnikum zakarpatskí Ukrajinci a pod tento termín zahrnujú aj etnikum dnešného Zakarpatska. My za najadekvátnejšie pomenovanie považujeme Rusíni-Ukrajinci, pretože v sebe zahrnuje tak etnickú, jazykovú, kultúrnu a náboženskú spojitosť s ukrajinským národom, ako aj isté odlišnosti od národného jadra podmienené odlišným historickým vývinom. Druhým problémom je vymedzenie a označenie teritória, na ktorom toto etnikum žije. Kým slovensky píšuci autori používajú označenie východné Slovensko, resp. severovýchodné Slovensko, ukrajinsky píšuci autori používajú označenie Prešovsko (Prjašivščyna). My za najadekvátnejšie považujeme označenie severovýchodné Slovensko. Termín Prešovsko (Prjašivščyna) pokladáme pre slovenskú historiografiu za neprijateľný nielen z jazykového hľadiska, ale aj z historického, politického, či právneho hľadiska. Historicky žiadny celok v administratívno-správnom ani politickom ohľade, ktorý by sme mohli označiť ako Prešovsko (Prjašivščyna, či v staršej terminológii Prešovská Rus) nikdy neexistoval. Prešov ani jeho okolie neboli osídlené ukrajinským etnikom. Skutočnosť, že Prešov r. 1818 sa stal sídlom gréckokatolíckeho biskupstva, okolo ktorého sa potom sústreďoval nielen náboženský život, ale aj kultúrny život Rusínov-Ukrajincov, nie je dostatočným argumentom na pomenovanie územia obývaného Rusínmi-Ukrajincami ako Prešovsko. V dobe vzniku gréckokatolíckeho biskupstva žilo v Prešove necelé jedno percento Rusínov-Ukrajincov a podľa sčítania ľudu r. 1991 za Ukrajincov a Rusínov sa prihlásilo 2,5% obyvateľov Prešova. Ani skutočnosť, že Prešov sa stal, najmä po 2. svetovej vojne, strediskom politických snáh Rusínov-Ukrajincov a strediskom ich kultúrneho života (spolky, divadlo, rozhlas, redakcie novín a časopisov, súbory a pod.), nie je dôvodom označovať ho za centrum územia etnicky obývaného Rusínmi-Ukrajincami pod názvom Prešovsko (Prjašivščyna)². A označenie severovýchodného Slovenska obývaného Rusínmi-Ukrajincami ako Prešovsko bez Prešova a jeho okolia stráca zmysel a posúva celú záležitosť do politických špekulácií a kalkulácií. Tretím problémom je skutočnosť, že do roku 1918 Rusíni-Ukrajinci v Uhorsku netvorili síce žiadny administratívno-politický celok, ale neboli ani oddelení žiadnou hranicou, a tak národnoobrodzovací proces a národnopolitický pohyb do rozpadu monarchie je spoločným dielom a výsledkom činnosti dejateľov, sústreďujúcich sa okolo gréckokatolíckych biskupských úradov v Užhorode a Prešove. Z uvedeného vyplýva, že pre toto obdobie sú akceptovateľné aj pomenovania Rusíni v Uhorsku. A všetky základné otázky národného obrodenia a kultúrno-politického vývinu sú spoločné, alebo takmer rovnaké, tak pre dnešných zakarpatských Ukrajincov, ako aj Rusínov-Ukrajincov na severovýchodnom Slovensku. Isté odlišnosti však existovali.

Podľa nášho názoru sú dejiny Rusínov-Ukrajincov na severovýchodnom Slovensku spracované v slovenskej historiografii pomerne dobre. Problém je však v tom, že značná časť prác je publikovaná v ukrajinčine a pre širšiu slovenskú čitateľskú obec málo, alebo takmer nedostupná. Chýba zatiaľ syntetická práca v slovenčine, aspoň vedecko-populárneho charakteru, ktorá by bola prístupná širšej verejnosti. Musíme však poznamenať, že jej napísanie nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo pri množstve existujúcich prác. Predstavitelia súčasného ukrajinského a rusínskeho politického zamerania pristupujú k hodnoteniu mnohých závažných otázok od jazykových, kultúrnych až po politické otázky z diametrálne odlišných stanovísk. To je jedna stránka veci, takpovediac politická. Druhá stránka spočíva v tom, že aj medzi historikmi väčšinou píšucimi slovensky a historikmi väčšinou píšucimi ukrajinsky existujú na mnohé otázky a udalosti značne rozdielne, ba až protichodné názory a hodnotenia. Cieľom nášho príspevku nie je a ani nemôže byť polemika s rôznymi prístupmi a hodnoteniami historických udalostí, ale prehľad doterajšej historickej spisby a najdôležitejšie výsledky výskumu tejto problematiky na Slovensku po 2. svetovej vojne³.

Jednou z prvých prác so širokým časovým záberom, ktorá v mnohom doteraz nestratila svoju výpovednú hodnotu, bola práca Ľudovíta Haraksima K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do roku 1867⁴. Na základe štúdia bohatej literatúry a archívnych prameňov snažil sa Ľ. Haraksim vyhnúť spolitizovanému pohľadu a na základe zistených skutočností podať objektívny, vedecký výklad historického vývinu Rusínov-Ukrajincov od osídlenia severovýchodného Slovenska až po rakúsko-maďarské vyrovnanie, ktoré bolo dôležitým medzníkom aj v národnopolitickom vývine všetkých utláčaných národov Uhorska. Už v úvode uvedenej práce naznačil základné problémy, ku ktorým potom v jednotlivých kapitolách podal náležité zdôvodnenie. Osobitosť historického vývinu tejto časti ukrajinského národa vidí v tom, že táto časť sa nikdy v minulosti neocitla v jednom štátnom útvare s väčšinou svojho národa. Jeho minulosť je v mnohom úzko spätá s minulosťou Slovákov a v dôsledku úzkeho susedstva boli mnohé ukrajinské a slovenské dediny etnicky premiešané. Na rozdiel od bývalých stolíc, ktoré po vzniku Československej republiky tvorili Podkarpatskú Rus, v Zemplíne, Šariši a Spiši tvorili Ukrajinci menšinu a prevahu malo slovenské obyvateľstvo. Nikdy netvorili nejaký samostatný alebo politický celok⁵. Načrtáva genézu a vývoj pomenovaní tohoto etnika, pričom poukazuje na to, že termíny “Ruthenas”, “ruský”, “Rusín”, “rusínsky”, “orosz” a pod. nemajú vždy preukaznú etnickú hodnotu⁶. V otázke osídlenia dospieva k záveru, že terajšie ukrajinské osídlenie na východnom Slovensku je pomerne neskorého dáta a že prevažná väčšina ukrajinských dedín na tomto teritóriu vznikla v období pastierskej, tzv. valašskej kolonizácie⁷. Veľkú pozornosť venoval “buditeľskej činnosti” a “rusínskemu hnutiu”, slovenskému vplyvu na národné obrodenie Rusínov-Ukrajincov v Uhorsku a činnosti jeho hlavných predstaviteľov O. Duchnovyčovi, A. Dobrianskemu a ďalším.

Práca Ľ. Haraksima nadväzujúca na jeho predchádzajúce príspevky⁸ stretla sa s pozitívnym ohlasom. Svedčí o tom aj recenzia Fedora Gondora v Nových obzoroch⁹. Aj keď recenzent používa niektoré dobové frázy, je vcelku vecná. Zaujímavé sú dve poznámky F. Gondora pod čiarou. Prvá vytýka časopisu Družno vpered a Dukľa, že obišli prácu Ľ. Haraksima bez povšimnutia a druhá, že autor postupoval správne, keď obišiel občasnú diskusiu o západných hraniciach Kyjevskej Rusi, v ktorej podľa recenzenta sa aj tak zatiaľ častejšie operuje hypotetickými konklúziami ako preukaznými faktami. Ide o tvrdenia niektorých sovietskych historikov a našich ukrajinských literátov, že súčasťou Kyjevskej Rusi bolo aj dnešné Zakarpatsko a východné Slovensko, ktoré nemajú žiadnu preukaznú hodnovernosť.

Problematika národného obrodenia Rusínov-Ukrajincov a hodnotenie “buditeľskej” generácie sa stali predmetom ostrej polemiky v súvislosti s vydaním práce Jurija Baču Literaturnyj ruch na Zakarpatti seredyny XIX. stoliťťa (Literárne hnutie na Zakarpatsku v polovici XIX. storočia)¹⁰. Ako už z názvu práce vyplýva, J. Bača pod pojem Zakarpatsko zahrnuje aj východné Slovensko. Aj keď ťažisko práce je v hodnotení literárnej činnosti “buditeľskej” generácie, autor sa dotýka aj otázok politických, spoločenských a jazykových. Rozsiahlu recenziu na Bačovu knihu uverejnil v Nových obzoroch Pavol Hapák¹¹. Vyčíta Bačovi metodologické postupy, nezvyklé narábanie s materiálom, nesprávne hodnotenie činnosti “buditeľov”, ktorí podľa P. Hapáka ani buditeľmi neboli, a konštatuje, že Bača nedocenil význam dôsledného preštudovania problematiky, ktorú sa podujal spracovať, a najmä revolučných udalostí v roku 1848 - 1849. P. Hapák odmietol termín “Prjaševščina” ako umelo vytvorený tzv. rusínskou buržoáznou inteligenciou. V nasledujúcom čísle Nových obzorov na recenziu P. Hapáka odpovedal J. Bača¹². Redakcia súčasne uverejnila stanovisko P.Hapáka na repliku J. Baču¹³. Polemika prerástla do osobných invektív so všeobecnými konštatáciami a prezentácie marxistických prístupov sovietskych historikov. Do polemiky vstúpil Ivan Bajcura príspevkom Za kritiku, ale objektívnu a súdružskú”¹⁴. Priznáva opodstatnenosť niektorých pripomienok P. Hapáka, ale niektoré jeho tvrdenia a postupy kritizuje a obhajuje J. Baču. Svoj príspevok uzatvára konštatovaním, že vedecká práca vyžaduje ocenenie, kritiku, keď treba, i ostrú, ale objektívnu a súdružskú, ktorá by pomáhala. Recenzia P. Hapáka podľa neho takou kritikou nie je. Prebiehajúcu polemiku uzatváral príspevok Ľudovíta Haraksima Za vedecký prístup k osvetľovaniu ukrajinských literárnych tradícií na východnom Slovensku¹⁵. V úvode vyslovuje poľutovanie, že Bačova kniha sa nestala podnetom k serióznej diskusii, ktorá by bola prispela k osvetleniu mnohých sporných a zložitých problémov tohoto obdobia, ale dostala sa do polohy, v ktorej sa prestalo hovoriť o problémoch a pretriasali sa v nej otázky erudície autora a recenzenta. A s týmto konštatovaním Ľ. Haraksima možno súhlasiť. Potom stručne zhrnul pozíciu J. Baču a P. Hapáka v polemike a ich postupy. Prínos príspevku Ľ. Haraksima vidíme v tom, že nerozpitvával celú polemiku, ale nastolil celý rad závažných otázok, týkajúcich sa národného obrodenia Ukrajincov v Uhorsku. Onedlho mal príležitosť sa k týmto otázkam znovu vrátiť a vyjadriť sa k nim v širších súvislostiach.

Roku 1965 pri príležitosti 100. výročia smrti O. Duchnovyča sa v Prešove konala medzinárodná vedecká konferencia, venovaná tejto ústrednej postave národného obrodenia Rusínov v Uhorsku. Referenti nemohli sa vyhnúť niektorým aktuálnym otázkam národnoobrodzovacieho procesu, ktoré zazneli už v predchádzajúcich diskusiách a polemikách. Úvodný referát K problematike obrodenia Ukrajincov východného Slovenska a Zakarpatska predniesol Ľudovít Haraksim¹⁶. Potom nasledovali ďalšie referáty venované parciálnym otázkam, ale najmä rôznym oblastiam činnosti a tvorby O. Duchnovyča. Tézy referátov boli vopred vydané a účastníci konferencie ich mali k dispozícii. Uvádzame to preto, že k niektorým týmto tézam s kritikou vystúpil vedúci sovietskej delegácie J. P. Kyryľuk a vzbudili väčšiu pozornosť ako jeho referát Ivan Franko a ukrajinská literatúra na Zakarpatsku. Niektoré tieto poznámky, ako ich nazval sám J. P. Kyryľuk¹⁷, sa stali tézami, ktoré sa transplantovali v mene marxizmu a výdobytkov sovietskej vedy do opakujúcich sa nepodložených tvrdení. J. P. Kyryľuk odsúdil používanie termínu “bývalé Uhorsko”, keď sa hovorí o pradávnej ukrajinskej zemi, ktorá v X. a XI. storočí bola súčasťou Kyjevskej Rusi a v XI. st. bola zachvátená uhorskými feudálmi. Ďalej pokiaľ ide o 19. st. odmietol ako umelé rozlišovať východné Slovensko a Zakarpatsko, pretože ukrajinské zeme hoci aj boli po zachvátení uhorskými feudálmi umelo rozdelené na komitáty a župy, ale v 19. st. predstavovali určitý celok. Pokiaľ ide o termíny “Rusín”, “rusínsky” a pod., treba tieto termíny podľa neho považovať za synonymum Ukrajinec, ukrajinský. Územie na ktorom žil a pôsobil O. Duchnovyč (teda aj východné Slovensko a Prešov – M. D.), treba označovať len názvom Zakarpatsko. Nie je potrebné vedľa seba používať termíny “Ukrajinci”, “Halič” a “Zakarpatsko”, pretože posledné dva sú súčasťou pojmu “Ukrajina”, atď. Aj keď J. P. Kyryľuk spomínal viacerých referentov, proti týmto a ďalším tvrdeniam sa dodatočne písomne ohradil len Ľ. Haraksim¹⁸. Tieto tvrdenia J. P. Kyryľuka odmietol ako neopodstatnené a nepodložené.

Druhou veľkou konferenciou s medzinárodnou účasťou bola konferencia, ktorá sa konala 6. – 8. decembra 1967 v Prešove pri príležitosti 50. výročia Októbrovej revolúcie s ústrednou témou Október a ukrajinská kultúra, z ktorej vyšiel zborník s rovnomenným názvom¹⁹. Tematika konferencie bola veľmi široká a aj keď prevahu mali referáty týkajúce sa dejín a kultúry Rusínov-Ukrajincov na východnom Slovensku, ďalšie referáty tento rámec prekračovali a dodávali konferencii celoukrajinskú dimenziu. Prvý deň odzneli referáty s časovým zacielením do roku 1917. V nasledujúce dni od roku 1917 do polovice 60. rokov. Okrem príspevkov historických odzneli aj príspevky z oblasti jazykovedy, literárnej vedy, umenovedy, dejín pedagogiky atď. Mnohé z nich sú poznamenané dobovou ideológiou, čo bolo zvýraznené už v samotnom názve konferencie. Konferencia a následne vydaný zborník boli v istom zmysle bilanciou vtedajšieho stavu a zamerania výskumu dejín Rusínov-Ukrajincov na Slovensku s akcentom na obdobie socializmu.

Problematike hospodárskeho rozvoja severovýchodného Slovenska a postavenia poddaných v 16. – 18. storočí venoval sústavnú pozornosť Emilián Stavrovský a výsledky svojho výskumu publikoval v niekoľkých štúdiach²⁰. Základnou jeho prácou, venovanou územiu obývanému Rusínmi-Ukrajincami je jeho monografia Slovac'ko-poľs'ko-ukrajins'ke prykordoňňa do 18. Stoliťťa²¹. V práci venuje veľkú pozornosť osídľovaniu a doosídľovaniu severovýchodného Slovenska, tzv. valašskej kolonizácii a teda príchodu Rusínov-Ukrajincov na toto územie. Zaoberá sa formovaním jednotlivých feudálnych domínií na severovýchodnom Slovensku, najmä makovického, stropkovského, čičvanského a humenského domínia. Sleduje začlenenie tohoto územia do spoločensko-ekonomického vývinu Uhorska, osobitosti procesu znevoľňovania, zmeny v štruktúre, organizácii a spôsoboch hospodárenia, rôzne formy boja poddaných. Za najtypickejšiu a najrozšírenejšiu formu boja poddaných v tejto oblasti považuje zbojníctvo. Analyzuje jeho príčiny, prejavy i rôzne formy, sociálne zloženie zbojníckych družín a dokonca i účasť šoltýsov a pravoslávnych “baťkov” v tomto hnutí. Dospieva k záveru, že zbojníctvo malo v podstate sociálny charakter, hoci sa v ňom vyskytovali aj prejavy asociálne.

K otázkam osídlenia Rusínov-Ukrajincov na severovýchodnom Slovensku sa v posledných rokoch viackrát vyjadril Ferdinand Uličný. Svoje poznatky z výskumu osídlenia Šariša a osídlenia Užskej župy zhrnul v príspevku O pôvode Rusínov a ich spoločenskom vývine na Slovensku do 18. Storočia²². Je to akési resumé z jeho prác k otázke rusínskeho osídlenia severovýchodného Slovenska a Užskej stolice a naväzuje na jeho štúdiu k tejto problematike z roku 1992²³. Svoje názory zhrnul do nasledujúcich záverov:

1.	Pomenovanie pohraničných častí severovýchodného Uhorska v zmysle “ruské pohraničie”, “ruské hory” nedosvedčuje v 11. – 13. st. prítomnosť ruského etnika pod južnými svahmi Karpát.
2.	V 11. – 12. storočí sa z Ruska dobrovoľne aj násilne presťahovalo niekoľko skupín Rusov do Uhorska. Založili vlastné osady, dediny, najmä pri krajinských cestách. Väčšina z nich v 13. st. bola začlenená medzi poddaných a jazykovo sa postupne asimilovala.
3.	Početnejšiu skupinu dedín založili rusínski prisťahovalci v 14. – 16. storočí ako roľníci ale najmä ako pastieri, chovatelia oviec (valasi), nábožensky pravoslávni v severovýchodnom okraju Slovenska. Títo boli základom rusínskeho obyvateľstva, žijúceho tam doteraz a sporadicky usadeného aj inde24. Z hľadiska osídlenia severovýchodného Slovenska rusínskym etnikom v súvislosti s valašskou kolonizáciou F. Uličný len zopakoval a doplnil v slovenskej historiografii všeobecne prevládajúci názor. Pokiaľ ide o “ruské osady” z 11. – 12. st. Ľ. Haraksim sa domnieva, že ich obyvateľstvo sa neasimilovalo, ale odsťahovalo sa za svojimi vojenskými povinnosťami do iných častí Uhorska. Išlo totiž o vojakov, ktorí vykonávali strážne služby v blízkosti ciest na zásekovej línii. Po posunutí hraníc bližšie k hrebeňom Karpát ich existencia v týchto oblastiach stratila opodstatnenie a preto svoje strážne kolónie opúšťali. Niet však údajov o tom, že by sa odsťahovali na sever25, teda do oblasti, kde dnes žije rusínsko-ukrajinské obyvateľstvo. Za závažné v tejto súvislosti považujeme konštatovanie Ľ. Haraksima, že by nebolo správne tvrdiť, že “Rutheni” sa do severných oblastí východného Slovenska dostávali len zásluhou lokátorov po tatárskom vpáde. Možno totiž predpokladať, že roľníci z Haliče hľadajúc únik pred zosilňujúcim sa vykorisťovaním našli cestu do týchto krajov ešte v období, keď tie neboli začlenené do uhorského štátu26. Pravda, tento prienik bol len sporadický, bez výraznejšieho vplyvu na súvislé a trvalé osídlenie.

Na niektoré závery a tvrdenia F. Uličného kriticky, s celým radom výhrad reagoval M. Popovič v príspevku Slovo o potrebe pravdivej histórie Rusínov²⁷. Nadviazal v ňom na svoju recenziu knihy F. Uličného Dejiny osídlenia Šariša (Vsl. vyd., Košice 1990), ktorú publikoval v časopise Dukľa²⁸.

Otázka osídlenia severovýchodného Slovenska Rusínmi-Ukrajincami zostáva naďalej predmetom rozdielnych interpretácií. Ukrajinsky píšuci historici a literáti hovoria o autochtónnosti rusínskeho etnika, o jeho prítomnosti na južných svahoch Karpát od nepamäti, od dávnych čias a pod. Slovensky píšuci historici spájajú trvalé osídlenie severovýchodného Slovenska rusínskym etnikom s valašskou kolonizáciou.

Problematika národného obrodenia a jeho predstaviteľov bola predmetom záujmu a výskumu nielen u historikov, ale aj u literátov, jazykovedcov a národopiscov. Monografie venované jednotlivým predstaviteľom národného obrodenia pochádzajú takmer výlučne z pera literátov, čo sa prejavilo v ich obsahovom zameraní i spôsobe spracovania. Čelnému predstaviteľovi a hlavnému politickému dejateľovi Rusínov-Ukrajincov v 2. pol. 19. st. venoval monografiu Stepan Doboš²⁹. Najvýznamnejšej osobnosti národného obrodenia O. Duchnovyčovi venovali pozornosť viacerí bádatelia. Jednou z prvých v povojnovom období bola práca M. Ričalku O. V. Duchnovyč, pedahoh i osvitnij dijač³⁰. Potom, vďaka M. Ričalku, O. Rudlovčákovej a ďalších bádateľov, začalo sa s vydávaním súborného diela O. Duchnovyča³¹. Úvodnú štúdiu s hodnotením činnosti a diela O. Duchnovyča pripravila O. Rudlovčáková. Popri O. Duchnovyčovi venovala O. Rudlovčáková celý rad štúdií spolkovej činnosti, otázkam žurnalistiky a ďalším otázkam³². Samostatnú monografiu venovala Stavrovskému-Popradovovi³³, ktorému už predtým venoval samostatnú monografiu aj Stepan Doboš³⁴. Ďalšiemu významnému predstaviteľovi “buditeľskej generácie” O. Pavlovyčovi venoval pozornosť Andrej Šlepecký³⁵. Anatolijovi Kralyckému, mladšiemu predstaviteľovi “buditeľskej generácie”, venovala svoju monografiu Jolana Holendová³⁶.

Popri monografiách, venovaných jednotlivým predstaviteľom národného obrodenia Rusínov-Ukrajincov v Uhorsku, ktoré vzišli z pera literárnych historikov, pokúsili sa títo aj o celkovú charakteristiku a analýzu literárneho diania v 2. polovici 19. storočia spolu s charakteristikou činnosti hlavných predstaviteľov. Okrem už spomínanej práce Jurija Baču to boli chrestomatije, ktoré pripravila Olena Rudlovčáková³⁷.

Z historikov sa v poslednom období k tematike národného obrodenia opäť vrátil Ľ. Haraksim³⁸. Na rozdiel od svojich starších prác, kde používal pomenovanie Ukrajinci, teraz dôsledne používa pomenovanie Rusíni. Dospieva k záveru, že rusínske obrodenie nevyriešilo ani jednu zo základných otázok rusínskeho bytia, hoci všetky tieto otázky – ide o otázku identity Rusínov, o otázku ich pomenovania, o otázku spisovného jazyka a kultúrnej orientácie – sa nastolili, boli predmetom úvah i vášnivých sporov. V prípade rusínskeho obrodenia možno hovoriť aj o diachrónii (časovom posune) a o zámene jeho fáz. Rusínske obrodenie začalo neskôr ako národné obrodenie ostatných národov a etník Karpatskej kotliny a navyše predchádzalo mu politické vystúpenie Rusínov³⁹.

Rôznym otázkam vývoja Rusínov-Ukrajincov v druhej polovici 19. st. a začiatkom 20. st. venovali svoju pozornosť aj ďalší historici. Pavol Hapák na základe štatistických údajov, najmä maďarskej štatistiky, podal prehľad o počte obyvateľstva, národnostnom zložení a hospodárskych pomeroch v župách Šarišskej, Zemplínskej, Spišskej, Užhorodskej, Ugočanskej, Berežskej a Maramorošskej⁴⁰. Ladislav Tajták venoval osobitnú štúdiu emigrácii, jej príčinám a dôsledkom u Ukrajincov na východnom Slovensku⁴¹. Účasti Rusínov-Ukrajincov v revolúcii 1848 - 1849 a formulovaniu ich národno-politického programu venoval osobitnú pozornosť Michal Danilák a to jednak v samostatnej kapitole svojej monografie Halyc'ki, bukovyns'ki, zakarpats'ki ukrajinci v revoľuciji 1848 - 1849 rokiv⁴² a jednak v samostatnej štúdii⁴³. Hospodárskymi, sociálnymi, národnostnými a náboženskými pomermi na severovýchodnom Slovensku sa zaoberal v dvoch štúdiách, ktoré na seba nadväzujú a podávajú obraz o situácii v tomto regióne⁴⁴. Zatiaľ veľmi málo je spracované obdobie začiatku 20. storočia a obdobie 1. svetovej vojny. Okrem štúdie M. Daniláka Ukrajinci východného Slovenska na začiatku 20. storočia⁴⁵ nemáme ďalšie práce z pera historikov.

Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami a obdobie 2. svetovej vojny bolo predmetom záujmu Ivana Vanata. Popri niekoľkých štúdiach⁴⁶, venovaných tomuto obdobiu, zhrnul výsledky svojho výskumu v monografii Narysy novitňoji istoriji ukrajinciv schidnoji Slovaččyny 1918 - 1948⁴⁷. Na základe bohatého archívneho materiálu analyzuje dejinný vývoj ukrajinskej národnostnej menšiny v Československu (1. zväzok) a sleduje jej osudy až do februára 1948 (2. zväzok). Aj keď podľa názvu práce by to mali byť dejiny Ukrajincov východného Slovenska, v skutočnosti práca zahrnuje aj dejiny zakarpatských Ukrajincov (v našom ponímaní súčasného stavu), ba tieto tvoria prevažnú časť práce. Ako uvádza sám autor, vychádza zo zásady, že Ukrajinci východného Slovenska a Ukrajinci bývalej Podkarpatskej Rusi tvoria jednu etnickú jednotku, preto skúma ich spoločný historický vývoj v československom štáte a pod pojem Zakarpatsko zahrnuje tak územie bývalej Podkarpatskej Rusi ako aj severovýchodného Slovenska, pre označenie ktorého používa termín Prjašivščyna. V tomto zmysle používa i termín zakarpatskí Ukrajinci ⁴⁸. Nehľadiac na niektoré metodologické postupy, ku ktorým možno mať opodstatnené výhrady, práca zostáva doteraz najúplnejším spracovaním tejto problematiky.

Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku, ktoré vydáva sériu vedeckých zborníkov, vydalo r. 1966 monotematický zborník Šľach do voli (Cesta k slobode)⁴⁹. Zborník pozostáva zo štyroch kapitol (štúdií), po ktorých nasledujú spomienky priamych účastníkov bojov za 2. svetovej vojny a tie tvoria najrozsiahlejšiu časť zborníka spolu s fotokópiami niektorých dokumentov a dobovými fotografiami. Prvá kapitola zborníka, autormi ktorej sú Štefan Pažur a Vasyľ Horkovyč je venovaná účasti ukrajinského obyvateľstva východného Slovenska v národnooslobodzovacom zápase v rokoch 1939 - 1944. Druhá kapitola, autorom ktorej je Ivan Vanat, má názov zakarpatskí Ukrajinci v československom vojsku v ZSSR a autorom ďalších dvoch kapitol a to Ukrajinci Prjašivščyny v radoch Červenej armády a Oslobodenie Prjašivščyny je Andrej Kovač.

Andrej Kovač okrem uvedených kapitol venoval pozornosť aj roľníckej a národnostnej otázke po 2. svetovej vojne⁵⁰. Dominantné postavenie pri spracovaní ukrajinskej národnostnej otázky v Československu po 2. svetovej vojne nesporne patrí Ivanovi Bajcurovi. Tejto problematike venoval celý rad štúdií a príspevkov⁵¹. Jeho monografia Ukrajinská otázka v ČSSR ⁵² zostávala dlho základnou prácou k tejto problematike a v mnohom nestratila svoju výpovednú hodnotu ani dnes ak oddelíme ideologické postuláty.

Parciálnym otázkam dejín Rusínov-Ukrajincov po 2. svetovej vojne venovali svoju pozornosť aj ďalší historici Juraj Briškár, Michal Barnovský, Pavol Uram. Sústavnú pozornosť ukrajinskej otázke na východnom Slovensku v povojnovom období venujú pracovníci Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach Marián Gajdoš, Stanislav Konečný a Štefan Šutaj, ktorí publikovali v zborníkoch a časopisoch niekoľko štúdií. Zo samostatne publikovaných prác je to zborník, ktorý vydal Spoločenskovedný ústav SAV roku 1989 Vývoj a postavenie ukrajinskej národnosti na Slovensku v období výstavby socializmu⁵³ a publikácia Rusíni/Ukrajinci v zrkadle polstoročia⁵⁴, kde je badateľný nový prístup k danej problematike.

Našim cieľom, ako sme uviedli v úvode nášho príspevku, nebolo podať úplný a vyčerpávajúci bibliografický sumár, ale ukázať, ktoré problémy a v akom rozsahu z dejín Rusínov-Ukrajincov na východnom Slovensku boli spracované a aké problémy pri ich spracovaní sa vyskytujú, respektíve, ktoré obdobia či problémy na spracovanie čakajú.

Poznámky